Choď na obsah Choď na menu
 

Francúzsko podniklo veľký krok v otázke eutanázie novým zákonom o „terminálnej sedácii“

 
DÁTUM ZDROJA: 
29. Jan 2016

ElaD

Francúzsky parlament schválil v stredu 27.01.2016 novú legislatívu o „ukončení života“, ktorá dáva „právo“ smrteľne alebo vážne chorým pacientom požiadať o „nepretržité podávanie silných sedatív až do smrti“. Keďže medzi francúzskym Národným zhromaždením a Senátom vládol už dosť dlhý boj o to, ktorá komora nájde niečo, čím by pozmenila návrh zákona, obe komory hlasovali za rovnaký text, ibaže zjednodušený parlamentným výborom. Hoci sa zrazu ocitáme pred otázkou eutanázie a asistovanej samovraždy, "zákon Claeys-Leonetti“– ich hlavní zástancovia, jeden socialista, druhý údajný konzervatívec – je tak nejednoznačný, že sa môže považovať za smerovanie k eutanázii. V niektorých prípadoch je dokonca omnoho extrémnejší ako holandské či belgické zákony o eutanázii.

Národné zhromaždenie a Senát hlasovali zdvihnutím ruky, čo neumožnilo rozlíšiť, ktorí poslanci a senátori hlasovali za, a ktorí proti.

Hlavnou novinkou v zákone je vyhlásenie „práva na dôstojné ukončenie života pomocou najlepšieho možného zmiernenia bolesti“. Toto už prekračuje hranice starostlivosti napriek tomu, že to stojí v návrhu zákona, pretože o „dôstojnom ukončení života“ má prinajlepšom každý svoju predstavu a prinajhoršom ide o spôsob, ktorý naznačuje, že niektoré konce vlastne nie sú „dôstojné“.

Emmanuel Hirsch, professor lekárskej etiky na Univerzite Paris-Sud, uverejnil minulý rok tzv. op-ed, názor umiestnený na strane oproti úvodníku katolíckeho denníka La Croix, v ktorom zachytáva, že pravdivé poňatie dôstojnosti by bolo takýmto zákonom utlmené: „Naše obavy o dôstojnosť majú odteraz pominúť, pre víziu liečby sedatívnymi a utišujúcimi prostriedkami“. Táto tzv. „dobrá smrť‘“sa stane jednoducho len iným spôsobom „rýchleho a bezbolestného umierania“. Upozornil aj na to, že nový zákon by „legalizoval formu lekárskeho a administratívneho riadenia eutanázie, čo sa potom tajne podsunie aj do lekárskych praktík“.

Toto stanovisko je stále veľmi aktuálne v súvislosti s úpravou textu. Potvrdzuje všeobecnú povinnosť nezačínať s liečbou ani v nej pokračovať, pretože vzhľadom na pacientov stav by to znamenalo len „nezmyslenú tvrdohlavosť“. V texte stojí, že „keď je zrejmé, že pacienti sú už neužitoční, neadekvátni alebo nemajú inú nádej než je umelé udržiavanie pri živote, sami to môžu vzdať alebo požiadať o zastavenie takéhoto stavu. Ak pacient nie je schopný vyjadriť túto vôľu, rozhodne kolégium lekárov“. V texte sa ďalej píše, že „umelá výživa a podávanie tekutín sú spôsoby liečby, ktoré môžu byť zastavené v závislosti od dispozícií“ uvedených vyššie.

Sú to dvojaké obavy. Na jednej strane, okrem tradičného postupu, kedy sa pacientom nenasadzuje „neprimeraná“ liečba, ktorá by im nepomohla, hovorí zákon aj o tzv. „neužitočnej“ liečbe – o návrate k učeniu o „zbytočnej starostlivosti“, ktorá však berie do úvahy aj myšlienku utilitarizmu. Ale je „užitočné“ liekmi udržiavať pri živote pacienta, ktorý je vo vegetatívnom stave alebo pri minimálnom vedomí, keď všetko nasvedčuje tomu, že on alebo ona nemá žiadnu nádej na vyliečenie?

Mohli by sme teda povedať, že skutočnosť, že „umelá výživa a hydratácia“ sú francúzskym zákonom oficiálne považované za „liečebné postupy“, znamená, že ľuďom, ktorí sú udržiavaní pri živote vďaka hadičkám privádzajúcim potravu do tela, je poskytovaná „neužitočná liečba“. Otvorene povedané, Terri Schiavo a Francúz Vincent Lambert (podobné prípady) by boli na základe tohto zákona vlastne „umelo udržiavaní pri živote“ a teda osvedčeným postupom v ich prípade by bolo zastavenie prívodu jedla a tekutín, pokiaľ by boli v tom čase na silných sedatívach. Keďže takíto pacienti nie sú schopní vyjadriť svoju vôľu a nie je dostupná ani písomná dispozícia pacienta, lekár je povinný „poradiť sa“ s rodinou alebo blízkymi príbuznými a na základe toho rozhodnúť.

Takíto pacienti sú dnes vo Francúzsku menej chránení.

Pacient má právo nečakať na rozhodnutie lekárov, ktorí potvrdia, že by bolo „nezmyslenou tvrdohlavosťou“ pokračovať v liečbe, ale v niektorých krajných prípadoch môže sám požiadať o možnosť hlbokého, terminálneho podávania sedatív, aby sa „zbavil všetkej bolesti“. Lekári sú vtedy povinní začať s „nepretržitým intenzívnym podávaním sedatív, ktoré oslabujú vedomie pacienta až do jeho smrti, spojené s podávaním utišujúcich prostriedkov a ukončením všetkých liečebných postupov udržujúcich život“. To znamená aj nepodávanie jedla, či tekutín, čo prirodzene vedie k smrti.

Takéto počínanie sa dá odôvodniť na základe dvoch situácií. Prvá je prípustnejšia už na prvý pohľad: postup sa uplatní, keď pacient trpí „vážnou a nevyliečiteľnou chorobou spojenou s bolesťou, ktorá sa nedá zmierniť a pacientovi už nezostáva veľa času“. Avšak novou situáciou, kedy sa môže uplatniť tento postup, je, že pacient sám má „právo“ požiadať o život-ukončujúci „postup“, o ktorom dosiaľ rozhodovali lekári podľa skúseností a svedomia.

V zákone sa spomínajú aj pacienti, ktorí nie sú v terminálnom štádiu a rozhodli sa nepodstúpiť liečbu svojho „vážneho a neliečiteľného stavu“, kedy prerušenie liečby môže viesť k „neznesiteľnému utrpeniu“. To znamená, napríklad, že ťažko zdravotne postihnutá osoba závislá na umelej strave a vode, ktoré ju držia pri živote, môže odmietnuť tento spôsob „liečby“ a na svoju žiadosť prejsť na hlboké a nepretržité podávanie sedatív.

Ak bol pacient plne informovaný o následkoch daného postupu a ak je jeho požiadavka jasná a opakovaná, lekári budú povinní na ňu pristúpiť. Rovanko budú povinní rešpektovať akékoľvek predbežné pokyny týkajúce sa liečby alebo vyšetrenia, okrem prípadov, kde sú „zjavne nepotrební“ v danej lekárskej situácii, alebo v naliehavých prípadoch poskytnúť lekárskemu personálu čas na zhodnotenie pacientovho stavu.

Čo je na tomto zákone najviac zarážajúce, je, že lekárov zaväzuje predpisovať pacientom smrť. Ani holandské a belgické zákony nezachádzajú tak ďaleko, keďže je na zodpovednosti lekárov zhodnotiť každú žiadosť a rozhodnúť, či je „usmrtenie z milosti“ v danom prípade vhodé.

Francúzske riešenie nie je až také znamenité, no je individualistickejšie. Logicky vychádza z vyhláseného „práva“ na „zbavenie sa bolesti“, ale súčasne rozširuje nejasne vymedzenú oblasť medzi paliatívnou starostlivosťou a priamym usmrtením (eutanáziou), pričom určuje, že skutočným a milosrdným zmiernením bolesti bude pre niektorých podávanie sedatív na úplnom konci života, a pre iných úmyslené urýchlenie smrti, kedy pacient nezomiera na svoju „chorobu“, alebo ako to nazýva zákon, na svoj „stav“, ale od smädu.

Nepochybne treba spomenúť, že François Hollande počas svojej prezidentskej kampane v roku 2012 sľúbil, že podporí zákon, ktorý by všetkým dospelým osobám v pokročilom alebo terminálnom štádiu choroby poskytoval „lekársku starostlivosť“ s možnosťou „ukončiť život s patričnou dôstojnosťou“. V počiatkoch tejto debaty sa objavili informácie, že chcel zájsť ešte ďalej ako v zákone Claeys-Leonetti. Možno práve verejný protest Manif pour tous, kde stovky tisíc ľudí pochodovali, aby vyjadrili nesúhlas so zväzkami osôb rovnakého pohlavia, odradil Hollanda a jeho socialistickú vládu, aby si zvolili takú tvrdú taktiku. V skutku, mohlo to dopadnúť oveľa horšie.

Momentálne sa už zástancovia eutanázie domáhajú nového zákona a sú len krôčik od toho, aby sa uberal podľa nich. Boj sa ani zďaleka neskončil.