Choď na obsah Choď na menu
 

Šialené debaty: Ako hovoriť s deťmi o vyžiadaní si eutanázie?

choroba-dieta-chore-kasel-sirup_dreamstime.jpg

 

Prehrať správu mp3        Stiahnuť správu mp3
 

Ak bude Belgicko naďalej bezohľadne kráčať po ceste vedúcej k eutanázii detí, čo je veľmi pravdepodobné, ako bude vyzerať rozhovor predchádzajúci zabitiu dieťaťa?

Predpokladajme pre účely tohto skúmania, že sa protokoly a takzvané záruky budú stále dodržiavať. Existuje množstvo dôkazov, ktoré vzbudzujú pochybnosti, či to tak naozaj bude; dodržiavanie sa časom bude zhoršovať. Ale aspoň na začiatku (a prinajmenšom kvôli počiatočnej verejnej kontrole) môžeme predpokladať riadne dodržiavanie nového zákona.

Ako sa rozhovor začne? Vieme, že dieťa musí o eutanáziu požiadať a že posúdenie schopnosti dieťaťa rozumieť tomu, o čo žiada, sa musí preveriť a potvrdiť. Čo pohne dieťa k tomu, aby o eutanáziu požiadalo?

Vznikne potreba výmeny informácií. Možno letáčik načrtávajúci detské práva. Možno to bude časť neformálneho rozhovoru s dieťaťom o jeho prognóze a možnostiach liečby. Akokoľvek, nebude to „úplne neznáma“ záležitosť. V istom momente bude nutné nejakým spôsobom dieťa oboznámiť s možnosťou eutanázie.

Takže nariadenie hovoriace „dieťa o to musí požiadať,“ ktoré naznačuje iniciatívu zo strany dieťaťa, pravdepodobne nikdy nebude úplne splnené. Nie ste o tom presvedčení? Zamyslite sa, ako by lekár alebo rodičia prišli k bodu, kedy budú považovať za nevyhnutné povedať dieťaťu (alebo pripomenúť dieťaťu) možnosť eutanázie. Už len samotná zmienka o čomsi takom sa rovná „nabitiu zbrane“.

Za takouto informáciou sa skrýva nespočetné množstvo skrytých myšlienok, ktoré nezmierni ani vysvetlenie lekára či rodiča.

Množstvo víriacich myšlienok vedie len k ďalším úvahám - skutočným alebo imaginárnym:

  • Hovoria, že si mám zvoliť eutanáziu?
  • Hovoria, že môj život je beznádejný a nemá zmysel ďalej žiť?
  • Hovoria, že to už (rodičia) viac nedokážu znášať?
  • Hovoria mi, že eutanázia je hrdinská voľba?
  • Hovoria, že môj život nemá zmysel?
  • Hovoria, že som už trpel dosť?

Ako inak si má dieťa vyložiť túto informáciu? Ak rodičia nechcú eutanáziu a nedali by na ňu spolusúhlas, prečo by pridávali dieťaťu útrapy tým, že by o nej hovorili? Môžu však byť nútení tak urobiť kvôli nejakému protokolu kvázi-práv. Napokon, ak ide o legálnu a legitímnu možnosť, môžu vôbec zamlčať danú informáciu?

A čo lekár? Tiež ho môže nejaký protokol zaväzovať dať radu pacientovi. Robí predtým nejaké predbežné posúdenie spôsobilosti dieťaťa urobiť takéto rozhodnutie? Bude sa chcieť najprv opýtať rodičov, či môže informovať detského pacienta?

Rozhodnutie nie je hodnotovo neutrálne ako napríklad výber dezertu alebo filmu. Všetci, aj keď vyhľadáme ďalší odborný názor na diagnózu a možnosti liečby, berieme lekárov návrh ako uvážený názor odborníka. To nebude iné. Takáto rada je nabitá morálnymi úvahami.

Pri tom všetkom zvažujeme situáciu, keď je už dieťa pravdepodobne v nemocnici alebo v hospici v pokročilom stave choroby. Ale nie je dôvod očakávať, že to bude štádium, kedy sa po prvý raz nastolí otázka eutanázie.

Vieme, že v Holandsku a pravdepodobne aj v Belgicku diskusia o eutanázii u dospelých nie je vnímaná ako„posledná“ možnosť, keď všetko ostatné zlyhalo, ale spomína sa už pri stanovení diagnózy alebo krátko potom spôsobom, ktorý niektorí nazývajú „skorá intervencia“. Nie je dôvod sa nazdávať, že u detí by to bolo inak.

Tiež vieme, že „utrpenie“  pri širokom výklade zahŕňa aj existenciálne utrpenie - dokonca z očakávania budúcich ťažkostí ako napríklad choroby alebo zhoršenia stavu. Ukazuje sa, že utrpenie rodičov sa tiež berie do úvahy. Môže to byť taktiež chápané ako „utrpenie v dôsledku očakávania utrpenia“? Žiadny rodič nechce vidieť svoje dieťa trpieť.

Zvážte tiež tlak, ktorý môže byť vyvíjaný na rodičov, aby s eutanáziou súhlasili v prípade, keď o ňu dieťa požiadalo a oni sú proti alebo sa nevedia rozhodnúť. Zatiaľ nevieme, či bude protokol vyžadovať, aby nutné odborné potvrdenie spôsobilosti dieťaťa rozhodnúť sa prebehlo pred rodičovským potvrdením alebo až po ňom. Ak bude rodičovský súhlas poslednou žiadanou položkou, viete si predstaviť tlak vyvíjaný na rodičov, aby sa podriadili? Dieťa o to požiadalo, lekári súhlasia, že je spôsobilé o to požiadať, budú mať rodičia dostatok síl a vnútorných zdrojov, aby sa voči tomu postavili?

Dokonca, aj keby žiadosť dieťaťa zomrieť bola rodičmi zmarená, nič nemôže zabrániť dieťaťu, aby následne neodmietlo zotrvať v starostlivosti rodičov a nepožiadalo o status „nezávislého maloletého“ - ustanovenie o „nezávislom maloletom“ žiadateľovi o eutanáziu bez súhlasu jeho rodičov už v belgickom práve existuje.

Aj keby mal byť rodičovský súhlas udelený pred testovaním spôsobilosti, stále je ľahko predstaviť si ťažkosti, ktorým rodičia budú čeliť. Pôjde o nevyslovený podtext celého procesu liečby.

Celé sa to deje v situácii, keď to isté dieťa je inak úplne v starostlivosti a pod vedením rodičov; ešte nemôže voliť, zrejme nemôže uzavrieť manželstvo, jazdiť motorovým vozidlom alebo piť alkohol.

Určite je pravdou, že niektorí mladí ľudia dosiahnu schopnosť uvažovať a jasne hodnotiť skôr než dosiahnu plnoletosť. Je tiež pravdepodobné, že mladý človek, ktorý prekonal dlhú a ťažkú chorobu, bude v niektorých ohľadoch dozrievať rýchlejšie na základe skúseností. Ale stále ostáva otázkou: čie bude konečné rozhodnutie zomrieť pri eutanázii?

Nikdy to nebude voľba dieťaťa. Rovnako to nebude voľba rodičov. Ostane to rozhodnutím lekára, ktorý pripraví a podá smrteľnú dávku. To je realita, pred ktorou nemožno utiecť.

A čo rola lekárov a sestier? Aké rozhovory odznejú v tichých chvíľach, keď nik iný nie je nablízku? Stane sa ich povinnosťou oznámiť detskému pacientovi, že vždy môže požiadať o eutanáziu? Spôsobí zvrátený súcit, že sa jemné pripomenutia budú zasievať do dieťaťa nadránom, keď nemôže spať? 

Bez ohľadu na mentálne schopnosti dieťaťa, nikdy nenastane situácia, že jemný tlak, skutočný alebo pociťovaný, nebude súčasťou a základom dohody. Tak to proste je.

Problém je aktuálny pre akademickú debatu; kladieme si však otázku, či by takto skúsenosťami poučení Belgičania spravili prvý nebezpečný krok k zabíjaniu svojich občanov v roku 2002, ak by sa už vtedy predvídalo, že koncept detskej eutanázie bude časom nevyhnutný.

Ide o koniec skazenosti alebo je možné, hoci zatiaľ skryté, ďalšie pokračovanie? Eutanázia detí, ktoré ešte nie sú spôsobilé rozhodnúť sa, sa mi zdá byť ďalším logickým krokom. Mohla by sa rozšíriť na každé dieťa každého veku. Veď rodičia majú rozhodovaciu právomoc za maloletých vo všetkých ostatných záležitostiach týkajúcich sa lekárskych zásahov, tak prečo Belgičania predstierajú, že spôsobilosť a žiadosť dieťaťa sú vôbec potrebné? 

Logickým vyústením tejto špirály je smrť na požiadanie bez dôvodu a obmedzenia. Predstieranie nutnosti v tomto prípade je len pretvárka. Belgičania sa ako žaby v hrnci pomaly uvaria.

Paul Russell

Zdroj: tu