Choď na obsah Choď na menu
 

Európsky Súdny dvor pre ľudské práva schválil predaj detí

 

Tento týždeň Európsky súd pre ľudské práva odsúdil Taliansko za to, že odňal dieťa páru, ktorý ho kúpil za 49 000 €. Taliansko bolo odsúdené na zaplatenie pokuty vo výške 30 000 €.

V marci 2011 si istý pár v Moskve kúpil dieťa od spoločnosti špecializujúcej sa na náhradné materstvo. Rodný list dieťaťa uvádzal, že je synom talianskeho páru. Keď sa vrátili do Talianska, prepis ruského rodného listu do talianskej evidencie obyvateľstva bol zamietnutý. Začalo sa vyšetrovanie a test DNA preukázal, že dieťa nemá s týmto párom žiadne genetické spojenie. Dieťa bolo jednoducho „vyrobené“ na objednávku a bolo predané. Spoločnosť uviedla, že kúpila ľudské gaméty a potom najala náhradnú matku - v Rusku to údajne nie je nezákonné. Talianski sudcovia to posúdili ako porušenie noriem medzinárodnej adopcie a talianskeho verejného poriadku a v záujme dieťaťa rozhodli, aby bolo svojim kupcom odňaté a aby bolo dané na adopciu.

Na žiadosť manželov Štrasburský súd rozhodol (piatimi hlasmi proti dvom), že Taliansko by nemalo uznať v Rusku prisúdené príbuzenstvo, no že odobratie dieťaťa porušilo ich právo na súkromie a rodinný život. Talianske orgány mali nechať dieťa s nimi - v mene najlepšieho záujmu dieťaťa. Súd nehovorí, aký by mal byť jeho rodinný stav.

Môžeme teda dôjsť k záveru, že Súdny dvor si myslí, že vzťah medzi kupujúcimi a dieťaťom predstavuje „rodinný život“, ktorý chránia aj ľudské práva; to preto, že sa šesť mesiacov správali „ako rodičia“. Súd teda rozhodol, že verejný poriadok zakazujúci náhradné materstvo a predaj detí, nie je dostatočným dôvodom na odňatie dieťaťa – berúc do úvahy záujem dieťaťa, ktorým je to, aby zostalo so svojimi kupcami.

Štrasburskí sudcovia (ktorí to nekonzultovali so žiadnymi odborníkmi) teda stanovili, že nákup dieťaťa dáva kupujúcim právo na dieťa kvôli jeho vlastnému záujmu. Z trestného činu sa stáva právo. Súdny dvor tak ratifikuje predaj detí. Malo by sa to povedať jasne: údajný „záujem dieťaťa“ je v skutočnosti len prikrývkou vlastných záujmov sudcov, ktorí chcú liberalizovať náhradné materstvo.

Súdny dvor sa vôbec nezamýšľal nad otázkou morálnosti náhradného materstva, nad pôvodom dieťaťa, zneužívaním gamét zo strany predajcov a náhradnej matky už pri počiatku jeho existencie. Predaj tohto dieťaťa Súd nešokuje. Ten bez mihnutia oka hovorí, že to nie je ich vec. Neznepokojuje ho nenapraviteľné násilie páchané na deťoch, ktoré sa rodia prostredníctvom náhradného materstva: podľa ich logiky sú „pre svoje vlastné dobro“ odsúdené na to, aby žili s tými, ktorí ich kúpili od ich skutočných rodičov. Podľa názoru Súdneho dvora pri posudzovaní najlepšieho záujmu dieťaťa tieto okolnosti nemožno brať do úvahy. Namiesto toho svoju argumentáciu zakladá na predpoklade, že je v záujme dieťaťa pochádzajúceho z náhradného materstva“, aby ho vychovávali jeho odberatelia. Naopak, možno predpokladať, že deti z náhradného materstva budú mať dobré dôvody na to, aby sa proti svojim kupcom búrili – tí ich totiž odobrali ich rodičom pre to, aby ich využili. Byť vychovaný tým, kto z vás spravil sirotu, nie je to isté ako byť vychovávaný adoptívnou rodinou, ktorá prijíma dieťa do svojho domu.

To všetko v mene práva dieťaťa. Odvtedy, čo sa Súd zaoberá prípadmi lekársky asistovanej reprodukcie a homosexuálnej adopcie, už viac nechce zvažovať pôvod detí ani rodinné štruktúry. Im je to všetko jedno, pretože rodina je pre občanov len dočasným zoskupením.

Tento rozsudok je zničujúci - tak ako to zdôraznili dvaja sudcovia, ktorí s ním nesúhlasili: popiera totiž slobodu štátov, ktoré neuznávajú právne účinky náhradného materstva a dokonca ani legitimitu voľby štátu zakázať ju. Okrem toho je tento rozsudok podnetom k medzinárodnému obchodu s deťmi; štátom odníma dôvody a prostriedky na to, aby pred ním chránil.

Ľudské práva“ by mali byť akoby hrádzou proti ponižovaniu a vykorisťovaniu človeka iným človekom. I ony sú však zneužívané ako nástroj falošného oslobodenia jednotlivca hľadajúceho uspokojenie akejkoľvek túžby. Dokonca aj túžby 55-ročnej ženy, ktorá chce mať dieťa, ako to bolo v tomto prípade.

Treba dúfať, že talianska vláda sa odvolá a že iné vlády to podporia. Avšak Súdny dvor má právomoc odmietnuť žiadosť bez odôvodnenia. No vláda sa možno ani neodvolá, pretože súd doložil svoj rozsudok tvrdením, ktorý - zdá sa – neguje ich vlastnú argumentáciu: nie je nutné, aby sa dieťa „vrátilo“ jeho kupcom, pretože od roku 2013 žije v rodine. Skutočne vecnou povinnosťou vyplývajúcou z tohto rozsudku teda je, že Taliansko a ďalších 46 európskych štátov by viac nemalo bojovať proti životu takýchto „rodín“.