Choď na obsah Choď na menu
 

Transgender nestačí, prichádzajú „transhendikepovaní“

 

Idey majú dôsledky. Musíme to pochopiť.

Príklady tejto pravdy máme všade. Potom, čo sme prijali predpoklad, že nenarodené dieťa v maternici nemá žiadnu hodnotu, boli sme svedkami toho, ako sa rozšírili vraždy - bez ohľadu na to, či účelom týchto právnych predpisov je to, aby bol potrat„bezpečný, legálny a zriedkavý“.

Potom, čo sme prijali predpoklad, že sex nemusí obsahovať zjednocujúci a zároveň plodivý aspekt, potom - ako sucho poznamenal jeden spisovateľ - spoločnosť pripustila, že bude stačiť „akýkoľvek otvor“.

Potom, čo sme akceptovali to, že monogamia je zastaraná a nerealistická (bez ohľadu na to, aké sme mali pritom zámery), čoskoro sme boli – a stále sme - svedkami toho, ako sa schvaľuje a slávi množstvo bizarných spojení, trií a kvadrií či polyamoretické vzťahy.

A tak je to aj s najnovšou myšlienkou, ktorú nedávno zveleboval na obálke Vanity Fair Bruce Jenner vydávajúci sa za svoje nové alterego pod menom Caitlyn Jennerová, aby sme mali pocit, že sme vyhrali nad tým, čím sme.

A práve tieto argumenty začína používať spoločenstvo, ktoré len začína dvíhať svoj hlas - „transhendikepovaní“.

The National Post nedávno vydal zaujímavý článok o „transhendikepovaných“ ľuďoch, ktorý začínal rozprávaním o šokujúcom príbehu človeka, ktorý si zámerne odrezal svoju pravú ruku. „Jednoruký Jason“, ako sa sám nazýva, zrejme nie je jediným. Post uvádza:

„Transhendikep“ definujeme ako túžbu alebo potrebu osoby, ktorú by iný označili za fyzicky zdravú, po tom, aby jej telo malo nejaké fyzické postihnutie,“ hovorí Alexandre Baril, v Quebecu narodený akademik, ktorý bude mať tento týždeň prezentáciu o „transhendikepovaných“ ľuďoch na kongrese spoločenských a humanitných vied na Ottavskej univerzite.

„Takýto človek môže túžiť po tom, aby ohluchol, oslepol, aby mu niečo amputovali, alebo aby ochrnul. Je to naozaj, naozaj silná túžba.“

[V rámci tejto komunity] mnoho ľudí - ako Jednoruký Jason – si spôsobujú rôzne „nehody“, ktoré im majú pomôcť dosiahnuť tento cieľ. Jeden z nich si nechal na nohu padnúť neuveriteľne ťažký betónový blok – pokúšal sa spôsobiť si také ťažké zranenie, aby tak bola nutná amputácia. Ale lekári jeho nohu zachránili. Kríva, no takýto hendikep nechcel.

Inštinktívne cítime, že ide o formu duševnej choroby alebo o nejakú kognitívnu poruchu. A takto sa ku „transhendikepovaným“ naozaj spočiatku  pristupovalo. No veci sa menia:

Transhendikepovaní sú veľmi tajnostkárski a často si svoje túžby nechávajú pre seba, hovorí Baldwin. Jeden 78-ročný muž Baldwinovi povedal, že s týmto tajomstvom žil 60 rokov a nikdy o ňom nepovedal svojej žene.

Niektorí z účastníkov štúdie opisovali pocit, akoby neboli v správnom tele, čo je skúsenosť, ktorá je paralelou toho, ako sa cítia mnohé transgender osoby. Baldwin hovorí, že namiesto toho, aby sa k tomu pristupovalo ako k duševnej chorobe, táto porucha sa začína chápať ako problém s neurologickým zmapovaním tela.

„Je to pre jednotlivca problematické, pretože je to nepríjemné. Ale to je mnoho vecí.“ Tvrdí, že ide len o ďalšiu formu telesnej rozmanitosti – podobne ako je to v prípade transgenderizmu - a amputácia môže niekomu pomôcť dosiahnuť podobný cieľ, ako niekomu inému, kto napríklad podstúpi kozmetickú operáciu, aby sa viac pripodobnil svojmu ideálu.

Nemalo by nás prekvapiť, že výrazy ako „mučivá, tajná túžba“, či „telesná autonómia“ alebo „právo na sebavyjadrenie“ prebrala aj táto nová „komunita“. Majú pocit, že sú úplne normálni. Podľa nich sa musí zmeniť realita tak, aby bola v súlade s ich túžbami - bez ohľadu na to, aké nešťastné a seba-znetvorujúce by tieto túžby boli.

Do značnej miery sme prijali myšlienku, že ľudia môžu použiť operáciu na to, aby niečo zo seba odrezali alebo niečo pridali a zmenili si svoje pohlavie. Tak prečo by sme tie isté práva mali uprieť tejto komunite?

Pre tých, ktorí by sa mohli [na mňa] hnevať, že som to takto prepojil, musím zdôrazniť, že sa to už stalo.

Keďže verejnosť začína prijímať ľudí, ktorí seba samých identifikujú ako transgender, trans- ľudia v hnutí zdravotne postihnutých, tiež túžia po tom, čo im patrí, alebo prinajmenšom po troche porozumenia od verejnosti, ktorá nemôže pochopiť, prečo by niekto chcel byť iný než zdravý a mobilný.

Podobne ako tí, ktorí chceli predefinovať manželstvo, reagovali s hnevom na to, keď niekto poukázal na to, že rovnaké argumenty by sa dali použi – a aj boli použité - na podporu mnohoženstva, ani transgender aktivisti nie sú spokojní s tým, že ich logiku si osvojila táto komunita a - aspoň zatiaľ – s tým nesúhlasí.

Baril, odborník feministických, rodových a sexuálnych štúdií na Wesleyan University v meste Middletown v Connecticute tvrdí, že sa to stretlo s veľkým odporom v kruhoch aktivistov komunity zdravotne postihnutých, ako aj v kruhoch transgender ľudí.

„Majú tendenciu pozerať sa na transhendikepovaných ľudí ako na nečestných; ako na ľudí, ktorí sa snažia ukradnúť prostriedky ich spoločenstvu, ľudí, ktorí nie sú hodni rešpektu kvôli tomu, že popierajú alebo romantizujú realitu zdravotného postihnutia, alebo si z neho robia nejaký fetiš,“ hovorí Baril a dodáva, že transgender ľudia ako aj ľudia, ktorí sú zdravotne postihnutí, majú tendenciu hovoriť o transhendikepovaných ľuďoch odsudzujúce výroky či výroky založené na predsudkoch. „Každý sa od nich snaží dištancovať.“

Samozrejme, že sa snažia dištancovať. Sexuálni aktivisti všetkého druhu totiž otvárajú Overtonovo okno stále širšie a širšie a prestávajú iba preto, aby uviedli, že logiku, ktorú používajú, nikdy nepreberie skupina, ktorá je kúsok za ich hranicami. A napriek tomu, len čo sú tieto argumenty prijaté, spoločnosť je nútená aplikovať ich na stále bizarnejšie prejavy „sebavyjadrenia“. A pokiaľ ide o tvrdenia, ktoré začínajú robiť „transhendikepovaní“ aktivisti – my sme sa už sami zahnali do kúta. Veď naša spoločnosť už prijala prakticky všetky premisy, ktoré budú určite používať na to, aby odôvodnili svoje záujmy.

Myšlienky majú dôsledky; a tieto dôsledky majú vplyv na väčšie množstvo ľudí než je malá menšina hovoriaca do gigantických mikrofónov. Ak je napríklad možné, aby sa sebapoškodzovania považovalo za legitímne sebavyjadrenie, čo povieme tínedžerom, ktorí robia to isté – a to najmä v prípade, keď povedia, že z toho majú dobrý pocit? Niekto sa tomu bude možno smiať a povie, že takéto argumenty sú bizarné a ľahko spochybniteľné. Ale to isté sa hovorilo o eutanázii. Kritici zdôraznil, že legálne zakotvenie práva na smrť z dôvodu „zdĺhavého utrpenia“ by sa dalo ľahko aplikovať na tých, ktorí trpia depresiou. A v Belgicku a Holandsku to už máme. Pôvodne čisto hypotetická otázka, či poslať niekoho, kto má samovražedné sklony kvôli ťažkej depresii, do zariadenie, v ktorom sa vykonáva „asistované zabitie“ alebo do zariadenie, kde by sa naňho dohliadalo, aby samovraždu nevykonal, je v súčasnosti veľmi reálne... a veľmi desivé.

Stratili sme schopnosť dotiahnuť naše premisy do ich logických záverov. Stalo sa tak pravdepodobne preto, že logické závery, ktoré možno vyvodiť z mnohých radikálnych nových experimentov, do ktorých sa naša spoločnosť púšťa, sa zdajú nesmierne absurdné. Bohužiaľ, tieto závery nie sú len fantáziami vytvorenými morálnou panikou, ktorá vládne v mysliach sociálnych konzervatívcov. Sú predpoveďami, ktoré sa - jedna po druhej – menia na proroctvá.

Zdroj: TU