Choď na obsah Choď na menu
 

Ženský boj o rod

 Autor: Pavol Rábara

Študoval žurnalistiku v Ružomberku a tiež na vysokej škole LUMSA v Ríme. S novinárčinou začínal ako stážista v týždenníku TREND, spolupracoval s Mediálne.sk. Tri roky pracoval v agentúre SITA. Pre Postoy.sk píše od roku 2006.

Peniaze na ženské témy tečú tým, čo súhlasia s hodnotovým nastavením Bruselu a Nórska. Medzi konzervatívnymi a feministickými mimovládkami to vrie.

Rodová rovnosť je pre mnohých strašiakom, ktorý sa k nám blíži zo Západu. Iní ju vítajú s otvorenou náručou. Slovensko však dosiaľ nemalo s hodnotovým sporom, ktorý gender agenda vyvoláva, praktickú skúsenosť. Až tento rok sa čosi zmenilo.

Ešte v lete sa v médiách objavila správa, že dvom slovenským mimovládkam nedovolili čerpať peniaze z nórskych fondov, pretože vyjadrili kritický názor na medzinárodný dohovor o násilí na ženách, ktorý obsahuje rodovú agendu.

O čo išlo

Tieto dve neziskovky sa zapojili do výzvy na čerpanie nórskych fondov. Združenie Áno pre život, ktoré má v Rajci dom pre ženy v núdzi, sa prihlásilo do kategórie domáceho násilia. Spišská katolícka charita chcela vybudovať svoj vlastný bezpečný ženský dom.

Prerozdeľovanie nórskych grantov spadá pod Úrad vlády SR, konkrétne odbor grantov Európskeho hospodárskeho priestoru a Nórska. Každý projekt najskôr posudzujú dvaja nezávislí odborníci, ktorí priraďujú body a zostavia poradie projektov. „V tomto prípade sa Áno pre život aj Spišská katolícka charita umiestnili na prvých miestach v rámci svojich kategórií,“ potvrdil v Rádiu Regina 21. októbra riaditeľ odboru Jaroslav Mojžiš. Riaditeľ sa odmietol s nami stretnúť osobne s tým, že sa máme obrátiť na tlačový odbor Úradu vlády.

Lenže o konečnom schválení a pridelení peňazí rozhoduje výberová komisia, ktorá projekty napokon vyradila. Kameňom úrazu bolo, že Áno pre život aj spišská charita sa podpísali pod právnu analýzu Fóra pre verejné otázky, ktorá upozorňuje na presadzovanie rodovej ideológie v spomínanom Istanbulskom dohovore.

„Dôvod vyradenia je legitímny,“ povedal Mojžiš. Ešte pred rozhodnutím komisie prišli Verešová aj šéf spišskej charity Pavol Vilček na úrad vlády. Mali vysvetliť, prečo sú proti Istanbulskému dohovoru. „Vyzvali nás, aby sme písomne zdôvodnili, že náš názor na dohovor neovplyvní našu prácu s obeťami násilia,“ spomína Verešová.

Z bruselského úradu, ktorý koordinuje krajiny poberajúce nórske fondy, prišiel totiž na Slovensko list, ktorý podľa Verešovej spochybňoval Áno pre život aj charitu, či vôbec dodržujú ľudské práva. Podľa Verešovej tam bola vyjadrená explicitná pochybnosť, či „hodnoty vyjadrené týmito subjektmi sú konzistentné s úsilím grantov podporovať ľudské práva a základné slobody.“

Sociálny čin roka 2013. Minister práce Ján Richter odovzdáva cenu Anne Verešovej z centra Áno pre život 4. decembra 2013. (Foto – TASR/Michal Svítok)

„To, že nás vylúčili po vyhodnotení, je jeden aspekt. Ale keď odvtedy počúvam rôzne vyjadrenia, či dodržujeme ľudské práva pri práci s obeťami, tak to ma mrazí,“ hovorí Verešová. Jej organizácia Áno pre život patrí medzi najskúsenejšie neziskovky v tejto oblasti, keďže za doterajších 17 rokov svojej činnosti pomohla stovkám žien v núdzi a obetiam násilia. Pred dvomi rokmi ju minister práce, sociálnych vecí a rodiny Ján Richter ocenil za Sociálny čin roka 2013. Verešovej organizácia v minulosti nórske fondy bez problémov čerpala.

Lenže nič z toho nestačilo. Mojžiš potvrdil, že výberová komisia sa pred svojím rozhodnutím oboznámila s názorom Úradu pre finančný mechanizmus v Bruseli. „Jedna z hlavných myšlienok Istanbulského dohovoru je, že násilie na ženách je rodovo podmienené. Pokiaľ organizácie odmietajú tento koncept, tak nemôžu byť z toho programu podporené,“ uviedol v rozhlase. „Ak by sme finančnú podporu týmto inš !@#$%^&*úciám poskytli, dopustili by sme sa porušenia nariadení o implementácii Nórskeho finančného mechanizmu,“ dodal šéf odboru nórskych grantov.

Verešová s Vilčekom boli v tom čase aj za nórskou veľvyslankyňou, ktorá im povedala, že musia dodržiavať Istanbulský dohovor. Podľa Verešovej boli aj samotné formuláre k výzve už nastavené tak, akoby bol dohovor už na Slovensku ratifikovaný. Pritom Istanbulský dohovor neratifikovalo zatiaľ ani samotné Nórsko.

Istanbulský dohovor bol prijatý v roku 2011. Je to dohovor Rady Európy, ktorým sa majú harmonizovať časti národnej legislatívy, ktoré sa dotýkajú násilia na ženách a domáceho násilia. Dohovor obsahuje mnohé užitočné ustanovenia, no kritici upozorňujú na zamerania, rozsah a terminológiu dokumentu.

Slovenská vláda odložila jeho ratifikáciu do 30. júna 2016. Medzi dôvodmi boli aj výhrady 105 mimovládok či príprava ľudsko-právnej stratégie. Viac o Istanbulskom dohovore v texte Zuzany Čahojovej. 

Verešová: Cítime existenčné ohrozenie

Primárne však nejde v tejto téme o Istanbulský dohovor, ten tvorí len kulisy čoraz otvorenejšieho sporu medzi feministickými a konzervatívnymi mimovládkami.

Liberálne aktivistky, ktoré zastávajú pozície v štátnej správe, sú znechutené tým, že konzervatívne hnutie torpéduje všetky ich iniciatívy či dokumenty, v ktorých chcú používať rodovú terminológiu.

„Sama tomu nerozumiem, prečo ľudia hľadajú v rodovej rovnosti niečo, čo tam nie je. Mám pocit, že to súvisí s mienkou a popularitou Gabriele Kuby, ktorú však v Nemecku nikto neberie vážne,“ hovorí pre Postoj riaditeľka odboru rodovej rovnosti a rovnosti príležitostí ministerstva práce Oľga Pietruchová.

Na druhej strane sú pocity konzervatívneho hnutia, ktoré nemá pozície v štáte, naopak, žije v obave, že sa presadí terminológia, ktorá odstrihne mimovládky s kresťanským svetonázorom od finančných zdrojov. „Z dôvodu osočovania našej organizácie, ktoré prešlo zo skrytej do otvorenej formy, cítime až existenčné ohrozenie organizácie,“ priznáva Verešová s tým, že ešte nikdy to nebolo také zlé ako teraz.

Atmosféru vzájomnej nevraživosti dokresľuje aj mail šéfky združenia Možnosť voľby Adriany Mesochoritisovej, ktorá v rámci širšej mailovej skupiny Anne Verešovej napísala, že „ktokoľvek je proti Istanbulskému dohovoru, smeruje nielen k oslabeniu, ale aj k popretiu ľudských práv a detí... Inak povedané, ktokoľvek je proti dohovoru, je aj proti eliminácii násilia páchaného na ženách. Treba to začať hovoriť jasne a nahlas,“ napísala Mesochoritisová, ktorá je zároveň podpredsedníčkou Výboru pre rodovú rovnosť, ktorý zasadá na ministerstve práce.

Rodové či aj iné násilie?

V tomto spore ide o odlišné pohľady na to, čo je domáce násilie. A či je za násilím voči žene v domácnosti vždy fakt, že žena je slabšia, teda či je takéto násilie vždy rodovo podmienené.

Verešová nespochybňuje, že sú ženy, ktoré bijú muži z dôvodu svojej nadradenosti nad nimi, ale hovorí, že by sme sa mali inšpirovať skôr príkladom z Česka, kde kladú dôraz na profesionálny prístup a hovoria o domácom násilí, ktoré zahŕňa všetky obete násilia v rodinách.

„Je faktom, že domáce násilie je zneužívanie sily páchanej najmä mužom na žene, ale nielen. Feministický prístup otvorene prezentuje iba svoju zaujatosť pre ženskú, respektíve genderovú perspektívu. Pri pomoci obetiam je však potrebné klásť dôraz zvlášť na profesionálny prístup, ktorý všetkých aktérov pomoci zjednocuje, a nie polarizuje, ako je to pri pretláčaní rodového prístupu,“ hovorí.

Pietruchová tvrdí, že „viac-menej každé násilie v domácnosti voči ženám je rodovo podmienené násilie.“ Rodovo podmiené násilie je podľa Pietruchovej násilie voči ženám spôsobené tým, že sú slabšie – mocensky, ekonomicky či fyzicky, teda je podmienené sociálnymi väzbami v spoločnosti.

Verešová sa však obáva, že bez akejkoľvek možnosti diskusie silne pretláčaný rodový pohľad na násilie na ženách deformuje prácu v tejto oblasti a odrádza od spolupráce.

„Ak by bol ratifikovaný Istanbulský dohovor, tak by sme museli pomáhať ženám v bezpečných ženských domoch a zohľadňovať iba rodový prístup,“ vraví. Do budúcnosti podľa nej hrozí, že viac peňazí pôjde na „rodovo“ podmienené prípady násilia. „Čo spravia potom organizácie? Zrejme sa budú tváriť, že sa venujú len takýmto ženám a budú vo výstupoch zavádzať,“ hovorí šéfka Áno pre život.

Pietruchová odmieta, že by neziskovky povinne museli riešiť len rodovo podmienené prípady. Podľa nej sa konzervatívne prostredie snaží démonizovať agendu rodovej rovnosti. „Mám pocit, že ľudia tomu nerozumejú. Je tu zbytočná paranoja,“ hovorí dnes úradníčka, predtým riaditeľka Možnosti voľby. Debata sa podľa nej zasekla a obe strany sa prestali baviť o podstate.

Riaditeľka odboru rodovej rovnosti a rovnosti príležitostí na ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny Oľga Pietruchová.  (Foto – TASR/Martin Turanovič)

Na rodovom výbore

Tieto interpretačné spory by mohol zmierňovať Výbor pre rodovú rovnosť. Majú v ňom zastúpenie ministerstvá, niekoľko úradov a viacero ženských a feministických neziskoviek. Z konzervatívneho prostredia na výbore sedí Mária Raučinová (Katolícke hnutie žien Slovenska), Renáta Ocilková (Fórum kresťanských inš !@#$%^&*úcií) a Stanislav Trnovec (Klub mnohodetných rodín).

Výbor zasadá len párkrát do roka, jedno zasadanie sme videli v polovici októbra. Priebeh bol takýto: na začiatku výbor takmer hodinu schvaľoval svoj program, potom nasledovala hodina informácií o informačných materiáloch a po zvyšok rokovania sa ľudsko-právna aktivistka Šarlota Pufflerová hádala so štátnym tajomníkom Burianom, či jej dva návrhy uznesenia patria na „rodový“ výbor.

Na záver rokovania Renáta Ocilková spomenula Akčný plán LGBTI, na čo zástupkyne feministického hnutia krikom prejavovali nevôľu a účastníci sa postupne zberali von. Medzi poslednými vyjadreniami zazneli aj slová Jarmily Filadelfiovej z Inštiútu pre verejné otázky, ktorá povedala, že zvažuje, či bude ďalej vo výbore. Po tých troch hodinách asi nebola jediná, ktorej to napadlo.

Veľa peňazí, málo muziky

„Pri presadzovaní témy rodovo podmieneného násilia nejde iba o pomoc ženám, ale aj o zabezpečenie trvalej udržateľnosti organizácií, ktoré túto agendu pretláčajú,“ tvrdí Verešová.

Pravdou je, že financovanie rodovej rovnosti nie je úplne prehľadné.

Dotácie na agendu idú z viacerých rezortov: Nórske fondy spravuje úrad vlády, peniaze rozdeľuje ďalej ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny a takisto rezort zahraničných vecí.

Správa o stave rodovej rovnosti za rok 2014 uvádza, že dotácie na podporu rodovej rovnosti boli v roku 2014 schválené vo výške približne 80-tisíc eur. Podporili projekty občianskych združení, ako napríklad Aliancia žien Slovenska, In Minorita, Iniciatíva Inakosť, Aspekt, Brána do života, Možnosť voľby, Združenie lesníčiek, Národné centrum pre rovnosť príležitostí, Spoločnosť pre plánované rodičovstvo a iné.

Oveľa väčšie zdroje než štátny rozpočet ponúkajú práve nórske fondy. Aktuálne bežia dva veľké projekty. Národný projekt Podpora eliminácie a prevencie násilia na ženách má hodnotu 1,6 milióna eur. Zahŕňa podporu služieb pre týrané ženy, ďalej školenia, krízovú linku, ale aj nákladnú reklamnú kampaň s hercami.

Až na dva milióny eur sú odhadované náklady na projekt Koordinačno-metodického centra na prevenciu a elimináciu násilia na ženách a domáceho násilia. Cieľom centra je koordinácia národnej politiky v boji proti násiliu na ženách v zmysle Istanbulského dohovoru.

Takže pri sporoch o rodovú agendu ide v neposlednom rade aj o peniaze.

Ako vysvetľuje Pietruchová, rodová rovnosť je prierezová agenda. Okrem násilia na ženách sa týka aj mnohých iných oblastí, ako je napríklad zosúlaďovanie rodinného a pracovného života či znižovanie mzdového rozdielu medzi mužmi a ženami. Vášne však v najbližšom čase vzbudí zrejme návrh zákona o násilí na ženách z dielne ministerstva práce.

Ten mal ísť na vládu túto jeseň, pre nedostatok času na diskusiu zatiaľ návrh stojí. „Budeme pokračovať v diskusii, ideme zvolávať okrúhle stoly k niektorým témam a návrh pripravíme na nové volebné obdobie,“ vraví Pietruchová.

Zdá sa, že pojem rodová rovnosť prináša Slovensku aj pri vážnych témach, akými je násilie na ženách, rastúce ideologické napätia, namiesto sily bojovať proti negatívnym javom. Oba hodnotové tábory sa sporia o výklad gender agendy, zatiaľ čo peniaze tečú tým, čo súhlasia s ideovým nastavením z Bruselu a Nórska.

Zdroj: TU