Choď na obsah Choď na menu
 

Trestné činy páchané homosexuálmi a feministkami

album_large_5759910-1--580x392.jpg

Prehrať narozprávanú správu Stiahnuť narozprávanú správu

Po porážke správy Estrela, nadišiel čas obrátiť našu pozornosť na ďalšiu snahu radikálnych a extrémistických skupín v Európskom parlamente o prikrášlenie svojho programu tým, že mu poskytnú vzhľad legitímnosti použitím slovnej zásoby z oblasti ľudských práv.

Táto nová snaha prichádza v prestrojení ďalšej iniciatívy (t. j. v uznesení o záležitostiach, ktoré spadajú mimo kompetencie Európskeho parlamentu, a preto nemôžu byť právne záväzné), ktorej autorom je tento krát Ulrike Lunacek, politička z Rakúska, ktorá sa otvorene priznáva k svojej homosexuálnej orientácii a je taktiež spolupredsedkyňou výboru gayov a lesieb v Európskom parlamente. Preto niet divu, že návrh má trochu zvláštny prístup k ľudským právam a silno pripomína podobné pokusy o manipulovanie s ľudskými právami prostredníctvom absurdných reiterpretácií ako v prípade takzvaných Jakartských princípov.

Politická stratégia, z ktorej vychádza tento prístup je majstrovským dielom dialektiky, ktoré môžeme opísať ako systematické prekrúcanie ľudských práv.

Nie je tomu tak dávno, kedy jednoduchým argumentom bolo, že gayom a lesbám by ani napriek ich inej sexuálnej túžbe nemali byť odopierané ľudské práva, pretože tieto práva sú univerzálne a platia pre každého bez ohľadu na akékoľvek zásluhy. Čudujem sa len nad tým, či niekedy niekto o tom pochyboval, ale samozrejme, je to pravda: ľudské práva sú univerzálne a nikomu nesmú byť odopreté.

Ale teraz prichádza aj druhý krok stratégie prekrúcania. Ide o malú transformáciu: namiesto potvrdenia princípu univerzality ľudských práv súhlasením, že na ne majú nárok aj homosexuáli, súčasný slogan znie: „LGBT práva sú ľudské práva.“ Inými slovami univerzálnosť ľudských práv je nenápadne odstrčená a konkrétny politický program konkrétnej nátlakovej skupiny je označovaný za ,ľudské práva', ktoré sa tešia z uprednostňovania pred právami a záujmami všetkých ostatných. Gayovia a lesbičky sú teraz označovaní ako skupina, ktorá si osobitne zasluhuje pozornosť a ochranu a výzva k ,rovnosti' sa obrátila na výzvu k privilégiu, ako keby bolo obzvlášť chvályhodné mať sexuálnu túžbu k osobe rovnakého pohlavia.

Cieľom správy Lunacek je zmeniť tento homosexuálny prístup k ľudským právam na nový základ politiky Európskej únie v oblasti ľudských práv. Ak by sa tento návrh prijal, nový prístup by zásadne zmenil európske chápanie ľudských práv a nahradil by ich špecifickým programom jednej záujmovej skupiny. Európa sa stane veľkou krajinou zázrakov, kde sa budú všetky priania lesbičiek a gayov tešiť statusu práv.

Lunacekovej návrh zákona napríklad vyzýva členské štáty Európskej únie, aby osobitne „zaregistrovali a vyšetrovali zločiny spáchané z nenávisti voči LGBT ľuďom a prijali trestnoprávne predpisy zakazujúce podnecovanie k nenávisti na základe sexuálnej orientácie a rodovej identity“. Zároveň tak vyzýva členské štáty aby zabezpečili práva na slobodu zhromažďovania a prejavu „osobitne so zreteľom na pochody a podobné udalosti“, a žiada ich aby, „sa zdržali prijatia zákonov ..., ktoré obmedzujú slobodu prejavu v súvislosti so sexuálnou orientáciou a rodovou identitou.“

Samozrejme, všetci sme proti nenávisti a všetci sme za slobodu prejavu. Ale otázkou je: nemali by byť všetci ľudia chránení proti nenávisti? Nemala by sa sloboda zhromažďovania a prejavu týkať všetkých? Nemali by obmedzenie týchto slobôd, ak sa niekde ukázali ako nevyhnutné, platiť rovnako pre všetkých občanov? Zaslúžia si homosexuáli a transsexuáli väčšiu ochranu proti nenávisti ako bežní občania? Je ich sloboda prejavu dôležitejšia ako sloboda prejavu ostatných, alebo mali by mať oni väčšiu slobodu prejavu ako majú ostatní ľudia? Ak nie, prečo potom pani Lunaceková nenavrhne všeobecný rámec, ktorý chráni všetkých občanov rovnako???

Toto nie je len teoretická otázka. V skutočnosti, zatiaľ čo Európsky parlament pojednáva o návrhu, ktorý by poskytoval osobitnú ochranu proti zločinom páchaným z nenávisti voči homosexuálom a lesbičkám a o obmedzeniach slobody prejavu, realita na zemi je táka, že práve tieto skupiny nepatria medzi tie, ktoré by boli obzvlášť zraniteľné. Práve naopak, narastá počet udalostí, ktoré ukazujú, že lesbické a gay komunity v úzkej spolupráci s radikálnymi feministickými a pro-potratovými skupinami patria v súčasnej spoločnosti medzi najagresívnejších a najnetolerantnejších páchateľov trestných činov z nenávisti.

Mimoriadna demonštrácia sa konala v provinčnom meste Argentíny San Juan. V skratke, 7000 feministiek sa pokúsilo napadnúť katedrálu, ktorú chránilo 1500 mužov. Muži sa nepokúsili o žiadny fyzický útok proti ženám, iba spojenými rukami vytvorili bariéru. A ako reagovali feministky? Pľuli na mužov, striekali na nich farby v spreji, vykonávali pred nimi oplzlé akty, prehadzovali cez nich svoju spodnú bielizeň a vo všeobecnosti sa správali tak, ako keby boli napadnuté nejakým primitívnym alebo divým duchom.

 Počas tohto útoku bolo vidno, že muži plakali. Žiadny z nich sa neodplatil rovnakým spôsobom voči tomuto hromadnému násiliu.

Napodiv, o tomto incidente nepriniesli správu žiadne mainstreamové médiá – možno preto, že z príbehu nie je jasné, kto sú večné obete útlaku a kto sú páchatelia? 

img_6876-1-_0-446x334.jpg

Je pravda, že toto sa stalo v Argentíne. Podobné veci sa však dejú aj v Európe.  Násilný útok fanatických LGBT aktivistov (predstierajúcich protest proti 'homofóbii'), proti arcibiskupovi v Mechelen-Brussels Mgr. André-Joseph Léonardovi sa odohral počas prednášky v univerzitnej aule.

Pri pohľade na toto sa môžeme čudovať, či Európska únia naozaj potrebuje len „plán proti homofóbii“ (ako je to navrhované v správe Lunacek), alebo či by nebolo vhodnejšie bojovať proti zločinom páchaným z nenávisti a proti násiliu vo všeobecnosti, vrátane prípadov, ktoré boli spáchané samozvanými „bojovníkmi proti homofóbii“...

Mimochodom, toto nebol jediný útok, v ktorom bol Mgr. Léonard v poslednej dobe obeťou. V skutočnosti sa to deje pravidelne.

Ďalším príkladom je udalosť, ktorá sa odohrala v roku 2005, keď gay aktivisti za ,rovnosť' vnikli do katedrály Notre Dame v Paríži, kde predstavili paródiu katolíckeho svadobného obradu osôb rovnakého pohlavia. Týmto incidentom aktivisti narušili náboženskú bohoslužbu, znesvätil katedrálu  a fyzicky napadli staršieho kňaza, ktorý bol tak zranený, že na chvíľu stratil vedomie. A toto všetko sa udialo pod zámienkou boja proti homofóbii.

V auguste 2013 táto istá skupina aktivistov za ,zrovnoprávnenie', ktorí sami seba nazývajú „Act Up“ a tvrdia, že sú skupinou, ktorá sa snaží zvýšiť povedomie o HIV a Aids, spustošila areál nadácie Jérôme-Lejeune. Nadácie, ktorá skúma genetické spúšťače mentálneho postihnutia a ponúka konkrétnu pomoc pacientom a ich rodinám. A vo veľkej miere sa zaoberá aj ochranou nenarodených detí. „Act Up“ získava finančné prostriedky od francúzskej vlády. Svoj útok odôvodnili tým, že nadácia Jérôme-Lejeune je „homofóbna“, pretože nepodporila „Manif Pour Tous“ – francúzske masové hnutie proti legalizácii homosexuálnych manželstiev a adopcii.

Ďalší incident, ktorý tu môžeme spomenúť je útok skupiny pozostávajúcej zo100 fanatických mladých ľudí proti katolíckej škole v Španielsku. Útočníci zničili budovu s výkrikmi: „Kde sú kňazi? Ideme ich upáliť na hranici“

Mohli by sme, v prípade potreby, poukázať na mnoho ďalších podobných udalostí. Pre záujemcov, viedenské ,observatórium pre neznášanlivosť a diskrimináciu kresťanov' zbiera a publikuje príslušné dokumentácie. (A tým myslím dokumentácie skutočných prípadov, nie falošný prieskum, na aký odkazuje Lunacekovej správa ako na svoj jediný zdroj informácií...)

Veľmi často sa stáva, že takéto zločiny z nenávisti páchajú homosexuáli alebo tí, ktorí podobne ako ,Act Up“ tvrdia, že hovoria v ich mene. Nedávny prípad sa týka známeho kňaza z Chorvátska, ktorému sa po tom, čo vydal na YouTube video vysvetľujúce na základe teológie tela Jána Pavla II., prečo by Chorváti mali podporiť v referende manželstvo muža a ženy, vyhrážali smrťou.

V skutočnosti sa fyzické násilie, zastrašovanie a nenávistné prejavy stali jednou z hlavných komunikačných stratégií medzinárodného LGBT hnutia v Európe aj v celom svete. Kto sa odváži nesúhlasiť s homosexuálnym životným štýlom, verejne ho kritizuje, alebo odporuje právnym predpisom, ktoré tento štýl stavajú na úroveň manželstva, riskuje, že sa stane obeťou podobných útokov -  ktoré budú v najlepšom prípade iba vo forme slovného násilia a nadávok, v horšom prípade  môžu zahŕňať aj fyzické útoky. Spoločným menovateľom sa zdá byť konzistentná stratégia takzvaných aktivistov za LGBT práva, ktorí sa snažia o to, aby nedošlo k diskusii o homosexualite v pokojnom prostredí a s predložením racionálnych faktov.

mariage-gay-1-_0-348x221.jpg
Taktiež v súvislosti s tzv. gay-pride udalosťami, ktoré si podľa návrhu pani Lunacekovej rovnako zaslúžia osobitnú ochranu, si nemôžeme nevšimnúť, že sa zvyčajne iba uchylujú k provokatívnym prejavom sexuality, ktoré podľa názoru mnohých občanov nie sú „dúhové“ ani „obohacujúce“, ale nechutné a neúctivé voči ľudskej dôstojnosti a úplne bez ohľadu na „sexuálnu orientáciu“, ktorá je predmetom reklamy. Je to jednoducho nevhodné správanie na verejnosti. Okrem toho, tieto prejavy často zahŕňajú posmech a nenávisť proti vnímaným odporcom „práv gayov“.

To isté platí aj o iných formách vyjadrovania používaných LGBT komunitou.

Otázka, ktorú by som sa chcel spýtať, je: čo sa rozumie pod pojmom „sloboda prejavu vo vzťahu k sexuálnej orientácii a rodovej identite?“ Je to osobitná ochrana, ktorú si zasluhujú  – možno viac ako akúkoľvek inú komunikáciu, ktorá by zahŕňala gayov a lesbičky za podobnú urážku?

Vzhľadom k jej nárokom, ak ste vytrvalým bojovníkom za toleranciu a proti nenávistným prejavom, je lákavé, aby sme sa bližšie pozreli na prejav pani Lunacekovej. Ako sa ukázalo, zdá sa, že pokiaľ ide o zaobchádzanie s odporcami svojho kontroverzného programu nemá žiadne zábrany pred používaním nadávok a nenávistných prejavov. Posledným príkladom je krátke video, ktoré ona sama považovala za hodné zverejnia na internete, ako reakciu na väčšinu členov Európskeho parlamentu, ktorí svojim hlasovaním zamietli kontroverznú správu Estrela o sexuálnych právach.

V tomto videu vám udrie do očí nedostatok podstatných argumentov  a na druhej strane už známe litánie plné nadávok ľavicových liberálov: oponenti sú „ultrakonzervatívni“, „hlúpi“, „spiatočnícki“, „ultraspiatočnícki“, „hanební“ atď. (v nemeckej verzii toho istého videa). Je pravda, že tu nie je žiadne priame podnecovanie k násiliu – ale na rozdiel od tohto, jej rétorika ju  s určitosťou kvalifikuje za rečníka nenávisti.

Toto všetko ma vedie k záveru, že to, čo podopiera Správu Lunacek je veľmi nevyvážené pochopenie ľudských práv, ktoré majú slúžiť vlastným záujmov, a ktoré sú ladené do osobitných výsad a ochrany gayov a lesbičiek.

Ale to čo skutočne Európska únia potrebuje sú ROVNAKÉ PRÁVA PRE VŠETKÝCH, nie privilégiá pre niektorých. 

Zdroj:tu

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

maju dost

(m, 21. 1. 2014 0:12)

ludskym pravam vseobecne sa venuje obrovske mnozstvo institucii. gay prava niesu nicim vynimocnym, samozrejme protesty v nasilnom duchu su nespravne. Ide vsak o nevyhnutnu ochranu, pretoze ludia su za svoju orientaciu napadani bezne a castovani urazkami a sikanovanim bez akejkolvek provokacie. A to aj taki co sa na pochodoch neobjavuju a nedavaju to o sebe najavo. A takito ludia si zaslužia osobitnu ochranu, lebo su v mensine a su ako jednotlivci zranitelni.