Choď na obsah Choď na menu
 

USA: Liečenie homosexuálnej náklonnosti ma byť trestné.pony_perversion_folsom-street-fair-2007.jpg

WASHINGTON, USA - V piatok 27. júna som mal možnosť pripojiť sa k ďalším bývalým homosexuálne orientovaným a iným „vždy priamym“ spojencom, aby sme svedčili proti návrhu zákona, ktorý zakazuje úsilie o zmenu sexuálnej orientácie (SOCE) mladistvých v Kolumbijskom dištrikte (DC, federálnom útvare, ktorý zahrňuje väčšinu územia hlavného mesta USA, Washingtonu, pozn. prekl.).

Politický orgán zodpovedajúci za duševné zdravie občanov sa ukázal v plnej paráde, keď predstavitelia celej plejády profesionálnych organizácii vyjadrili podporu navrhovanému zákonu, podľa ktorého by ktorémukoľvek poskytovateľovi starostlivosti o duševné zdravia bola odobratá licencia, ak by neplnoletým ponúkol možnosť prekonať nechcenú príťažlivosť k rovnakému pohlaviu. Všetci členovia mestskej rady v DC, s výnimkou jedného, podporili Zákon 20-501, takže by sa mohlo zdať, že zákon bude schválený.

Zástancovia zákona, ktorí dúfali rýchly a hladký priebeh jeho uvedenia do platnosti, sa však po piatkovom zasadnuti budú musieť zamyslieť. Hoci sme ako obhajcovia terapeutickej slobody boli v menšine, priniesli sme jedenásť silných svedectiev, pričom osem z nich bolo od bývalých homosexuálne orientovaných terapeutov alebo klientov, ktorí sú v súčasnosti v procese zmeny. Vyžaduje si to veľa odvahy, aby títo ľudia verejne priznali, že boli homosexuálne orientovaní odhaľujúc pritom celú škálu reakcií typických pre tento dušenvý stav: od skepticizmu cez nedôverčivosť až po vyslovené nactiutŕhanie. Je len málo vecí, ktoré dokážu tak nalomiť nepodložené presvedčenie, že „ľudia sa rodia homosexuálne orientovaní a nikdy sa to nemôže zmeniť,“ ako stretnutie z tváre do tváre s niekým, kto sa zmenil.

Na rozdiel od týchto ôsmych svedectiev proti návrhovanému zákonu, jeho podporovatelia mali iba jediného svedka, ktorý tvrdil, že osobne zažil (neúspešnú) terapiu sexuálnej preorientácie. Bol to Sam Wolfe z organizácie Právne centrum pre južanskú chudobu (Southern Poverty Law Center, SPLC), bohatá ľavicová politická organizácia známa predovšetkým označovaním konzervatívnych organizácií ako „nenávistných skupín.“ (Floyd Corkins, ktorý 15. augusta 2010 vnikol do sídla organizácie Family Reseach Council (FRC) s úmyslom masovej vraždy, pričom postrelil a vážne zranil môjho kolegu Lea Johnsona, FBI povedal, že FRC a svoje ďalšie ciele si vyberal  podľa „mapy  nenávisti“ na webstánke SPLC.)

Wolfe šiel údajne „inkognito“ na seminár usporiadaný Medzinárodnou nadáciou na pomoc pri uzdravení (IHF), pričom riaditeľ tejto nadácie, bývalý homosexuál Christopher Doyle, sedel v hľadisku ako svedok proti návrhu tohto zákona. Počas rokovania vynadal neskôr Wolfeovi, a to priamo do tváre, aj iný kedysi homosexuálne orientovaný svedok, Chuck, za porušenie dôvernosti. Wolfe totiž verejne písal o ich súkromnej a osobnej konverzácii, ktorú spolu mali priamo na konferencii.)

Povzbudzujúci, aj keď v opačnom slova zmysle, bol viditeľný nezáujem členov rady DC o túto tému. Z celkového počtu piatich členov Výboru pre zdravie, bola na celom priebehu zasadnutia prítomná len jeho predsedníčka, Yvette Alexandrová. Zasadnutia sa nezúčastnila dokonca ani Mary Chehová, navrhovateľka zákona, aby predniesla aspoň trojminútovú výpoveď k návrhu zákona, ako my ostatní. (Pani Chehová nie je členkou Výboru pre zdravie, namiesto seba teda poslala zástupcu, ktorý celé zasadnutie pozoroval.) Ukázalo sa však, že nebola jediná, pretože aj ďalší člen rady volil rovnaký postup, keď na časť zasadnutia poslal svojho zástupcu. Zasadnutie okrem médií orientovaných na záležitosti homoloby a tímu z CBN News, odignorovali aj mieste média. 

Jediným členom rady, ktorý sa zúčastnil rokovania, bol homosexuál David Catania, ktorý je zároveň aj nezávislým kandidátom spúšťajúcim širokosiahlu kampaň na miesto starostu. Catania bol na zasadnutí prítomný síce len desať minút, no mal dosť priestoru na to, aby zanechal negatívny dojem.

Argument, ktorý mnohí obhajcovia zákona používali, bol, že terapia na zmenu sexuálnej orientácie je založená na predpoklade, že homosexualita je duševná choroba. Túto definíciu však Americká asociácia psychiatrov v roku 1973 zrušila v odpovedi na kampaň intelektuálneho terorizmu, ktorú podnikla malá, ale zanietená skupina homosexuálnych aktivistov v rámci svojej organizácie. Avšak, presne povedané, táto domnienka kritikov terapie na zmenu orientácie je nepravdivá. Oveľa zásadnejším predpokladom terapie je nepopierateľný a pozorovateľný fakt, že niektorí ľudia prežívajú príťažlivosť k rovnakému pohlaviu ako niečo nechcené.

Preto opodstatnenosť terapie na zmenu sexuálnej orientácie nepotrebuje žiadny iný predpoklad ako ten, že je to klient, a nie terapeut, ktorý má právo určiť si ciele terapie.

A hoci nikto zo svedkov proti navrhovanému zákazu terapie netvrdil, že všetci homosexuáli sú duševne chorí, Catania sa nezdráhal vyhlásiť, že všetci, klienti terapie rovnako ako naši spojenci, sme duševne chorí.

Ľudia s príťažlivosťou k rovnakému pohlaviu, ktorí hľadajú terapiu na zmenu sexuálnej orientácie, aby prekonali takúto príťažlivosť, trpia podľa Cataniu (ktorý ani nie je odborník v oblasti duševného zdravia) „chorobou“ „internalizovanej nenávisti.“ Tento stav spôsobuje, že „odmietajú, kto sú“ „hľadajú niečo, čo nie sú.“

Na druhej strane heterosexuáli, ktorí podporujú slobodu homosexuálov vybrať si zmenu, trpia zase „chorobou“ z „internalizovanej nadradenosti,“  preto veria „že sú nadradení voči nám, ktorí sme LGBTI.“ V obdivuhodnej ukážke nekvalifikovanej psychoterapie ľudí, ktorých nikdy nestretol, Catania vyhlásil: „Ak im zoberiete ich nadradenosť, čo ostane? Prázdnota, vákuum a hlboký smútok.“

Vrcholom Catanioveho zahanbujúceho predstavenia však bolo, keď sa rozhodol zastrašiť jedného z najmladších svedkov zasadnutia, asi dvadsaťpätročného muža menom Nathan, ktorý je v súčasnosti klientom IHF. Nathan netvrdil, že je „vyliečený“ z homosexuality, úprimne priznávajúc, že je „v rozpracovanom stave terapie". Catania chcel vedieť, či Nathan ako tínedžer trpel pocitmi "hanby, viny, nevhodnonosti a cítil sa byť menejcenný", pričom sa ho na záver opýtal: "Čo iné ako sebanenávisť vás priviedlo k túžbe zmeniť sa?“

Vyzeralo to, že Catania sa pokúšal naviesť odpovedajúceho na odpoveď súvisiacu s náboženstvom, hanbou rodiny alebo názorom, že homosexualita je duševná choroba, aby mohol zahájiť útok. Nathan však pokojne trval na tom, že jedine kvôli „osobnej nespokojnosti s dvoma rokmi homosexuálneho životného štýlu“ urobil slobodné rozhodnutie vyhľadať odbornú pomoc a podrobiť sa terapii. V jednom bode bol Christopher Doyle z IHF taký znechutený, že prerušil Cataniove vstupy vetou: „Považujem celé toto vypytovanie za neprístojné.“ Na to mu Catania odsekol, „my sa pýtame otázky.“ Catania čoskoro po tom odišiel bez toho, aby sa spýtal akúkoľvek otázku profesionálnych terapeutov, ktorí boli proti návrhu zákona.

Predsedníčka Alexandrová bola síce spolunavrhovateľkou zákona o zákaze terapie, no počas výpovedí svedkov preukázala takú naivnú nevedomosť v danej problematike, že nakoniec bola diablovou advokátkou pre obidve strany. Napríklad, návrh zakazoval terapiu na zmenu sexuálnej orientácie ľuďom mladším ako 18 rokov, ale Alexandrová sa viackrát spýtala, ako sa to môže zhodovať s faktom, že legálny „vek súhlasu“ so sexuálnymi vzťahmi je iba 16 rokov. Podporovatelia zákona sa zajakávali a nevedeli nájsť odpoveď. Reagovala takisto na svedectvo niekoľkých bývalých homosexuálnych svedkov, ktorí boli sexuálne zneužívaní v detstve a vyjadrila politicky nekorektnú špekuláciu, že prinajmenšom v prípade týchto ľudí homosexualita nemusí byť biologicky determinovaná.

David Pickup, bývalý homosexuál a oprávnený terapeut, hovoril o svojom sexuálnom zneužívaní, keď mal päť rokov a varoval, že odsúhlasením tohto zákona by bolo nelegálne pomôcť heterosexuálnemu chlapcovi redukovať homosexuálne pocity vyvolané sexuálnym zneužívaním. To spôsobilo, že podporovatelia zákona z oblasti duševného zdravia museli hľadať únikové cesty pri vysvetľovaní, že zákon by vlastne nebránil terapii potrebnej v dôsledku sexuálneho zneužívania. Pritom ale nedokázali vysvetliť, ako by terapeut obišiel otázku, či takéto zneužívanie prispelo k príťažlivosti k rovnakému pohlaviu.

V mojom vlastnom svedectve som sa zameral na výskum popredného amerického experta pre oblasť homosexuálnych tínedžerov, ktorý poukazuje na to, aká nestála môže byť tínedžerská sexualita. Pri jednom väčšom výskume sa zistilo, že z dospievajúcich chlapcov, ktorí sa v jeden rok identifikovali ako výhradne homosexuálni, sa iba 11% takto identifikovalo aj na ďalší rok. Asi polovica z nich sa stala výhradne heterosexuálnymi.

Počas toho, ako sa kládli otázky som mal taktiež príležitosť vyjasniť niektoré zle chápané závery o terapii zameranej na zmenu sexuálnej orientácie. Prvý sa týkal samotnej terminológie. „Pokusy o zmenu sexuálnej orientácie“ je ten najširší pojem a zahŕňa tak náboženské intervencie, ako aj profesionálnu terapiu. „Terapia na sexuálne preorientovanie“ je všeobecný termín pre celú škálu terapií a „opravná terapia“ je v skutočnosti špecifický terapeutický prístup (najsilnejšie zviazaný s dr. Jozefom Nicolosim). „Opravná terapia,“ na druhej strane však nie je založená na teórii, že homosexuáli sú „pokazení“ a musia byť „opravení,“ ako si mnoho ľudí myslí. Je založená na názore, že homosexualita samotná je „opravný“ popud, ktorý vyviera z iných zranení zakorenených hlboko v človeku. Keď sa tieto záležitosti (ktoré nie sú priamo spojené so „sexuálnou orientáciou“) pomocou terapie uvoľnia, potom „potreba“ homosexuality zmizne a s ňou aj príťažlivosť k rovnakému pohlaviu.

Rovnako som zdôraznil, že až doteraz bolo neslýchané, aby by nejaký spôsob starostlivosti o duševné zdravie bol zakázaný zákonom kvôli „cieľu,“ ku ktorému smeruje liečba (v protiklade k špecifickej technike). To je priame porušenie etického princípu klientovej nezávislosti pri určení cieľa terapie.

Bez ohľadu na veľký počet podporovateľov návrhu zákona v DC môžeme dúfať, že silné dôkazy odporcov opatrenia povedú k jeho tichému zániku. Tak to bolo vo väčšine iných federálnych štátov USA, kde sa podobné návrhy zákona objavili v minulom roku.

Zdroj: tu
 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.